Bloghttp://mirototh.blog.sme.sk/rssblog.sme.skblog@sme.skskSliepkoorol (mirototh) V roku 1925 pedagóg James Aggrey v Ghane rozprával príbeh, ktorý je dnes už legendárne známy. Je to story o sedliakovi, ktorý si ukoristil orlie mláďa. Vzal si ho k sebe na dvor ku sliepkam. Neprešiel dlhý čas a orlie mláďa sa chovalo presne ako sliepka – zobalo zrno, hrbalo nohami, motalo sa po zemi. Prešlo päť rokov. Sedliaka navštívil prírodovedec, ornitológ. Keď videl orla, trval na tom, že orol musí lietať. Sedliak bol však presvedčený o tom, že z orla je už dávno sliepka, a tak urobili pokus. Ornitológ ho zdvihol do výšky a povedal mu: „Si orol, roztvor krídla a leť!“ lenže orol zbadal sliepky, ako zobú zrno a vrátil sa medzi ne. Na druhý deň vzal prírodovec orla na strechu domu. Položil si ho na ruku a rovnako sa mu prihováral. Orol však opäť zareagoval inštiktívne a vrátil sa medzi jeho sliepočky! Na ďalší deň vstali sedliak a prírodovedec veľmi skoro a vydali sa na ďaleký, najvyšší vrch – ďaleko od mesta, ďaleko od dvora, ďaleko od sliepok a zrna. Vedec zdvihol orla a povedal mu: „Si orol, roztvor krídla a leť!“ Muž ho držal pevne oproti slnku, orol zacítil prúd vetra a niečo sa stalo. Ozval sa doteraz neznámy pud. Vták inštinktívne roztiahoSun, 08 Apr 2007 00:45:56 +0200http://mirototh.blog.sme.sk/c/90295/Sliepkoorol.html?ref=rssRelevantný kostol? (mirototh)Môže jeden kostol priniesť zmenu do mesta? Môže aj dnes cirkev urobiť pre svet niečo pozitívne? Dá sa žiť priíťažlivý kresťanský život? Mal som veľmi dobrý dojem z môjho krátkeho ale intenzívneho pohľadu na Hope City Church v anglickom oceliarskom veľkomeste Sheffield (http://www.yourelookinggreat.co.uk). Vo vestibuloch visia pútače „Očakávali sme Vás“. V budove je niekoľko príjemných kaviarní, ktoré dotvárajú pohodovú atmosféru miesta, kam ľudia určite radi chodia. Budova bývalej fabriky dnes slúži cirkevnému zboru, ale takmer v ničom kostol nepripomína. Inšpiroval ma v nej nádherný priestor škôlky pre asi 60 detí. Do takej by som aj rád chodieval... Hneď vedľa je obrovská detská herňa, veľká minimálne ako naša budova v Nových Zámkoch. Je to džungľa preliezok, sietí, lán, šmýkaliek. Najväčšia herňa v meste. Na poschodí je školiace centrum, poskytujúce služby mnohým cudzincom a prisťahovalcom, ktorí tu majú možnosť sa učiť jazyk a iné zručnosti. Na prízemí je fantastická miestnosť pre mládež a koncerty, ktorú by im závidel hociktorý podnik u nás. Celý pavilón sa vie premeniť na konferenčné centrum, ktoré sa prenajíma firmám a biznis spoločnostiam na Sun, 08 Apr 2007 00:42:08 +0200http://mirototh.blog.sme.sk/c/90292/Relevantny-kostol.html?ref=rssTurbulencia (mirototh) „Vážení cestujúci! Hlási sa pilot z kabíny. Prechádzame oblasťou zvýšenej turbulencie. Prosím, ostaňte na svojich miestach a pripútajte sa!“ Túto hlášku som počul v lietadle mnohokrát... Ale vždy má ten istý efekt. Spokojní a zaspávajúci cestujúci sa na svojich sedadlách zamrvia. Počuť klikanie a zapínanie pásov. Určite sa zvýši pulz, možno aj tlak. Môj najpamätnejší zážitok s turbulenciou bol niekedy v zime 1992/93. Letel som zo Chicaga (Illinois) do Newark (New Jersey), kde som mal prestúpiť na let do Providence (Rhode Island). Končili sa mi zimné prázdniny a vracal som sa do biblickej školy, kde som tri roky študoval. Ako 19 ročný chalan cestujúci sám som si to užíval. Keď v letiskovej hale ohlásili trojhodinové meškanie kvôli snehovej búrke, vedel som, že to bude zaujímavé. Po troch hodinách čakania sme konečne leteli. Búrka bola silná, lietadlo malé. Turbulencia ako z učebnice. A aby to nebolo také jednoduché, môj jediný spolucestujúci bol hluchonemý, takže žiadne spestrenie letu... Samozrejme, prípoj do Providence som zmeškal a nocoval som na kufri v letiskovej hale... Hm. „Naším poslaním je ukľudniť znepokojených a znepokojiť ukľudnenýcSun, 08 Apr 2007 00:37:16 +0200http://mirototh.blog.sme.sk/c/90290/Turbulencia.html?ref=rssOcko, ja nechcem umrieť! (mirototh) Televízia, noviny a internet boli plné správ o malej osemročnej Nikolke, ktorá akoby zázrakom prežila hrozný počin jej matky, Svetlany (http://www.bleskovky.sk/cl/10/142694/Nikolka-budeme-na-teba-cakat-).   Táto hrozná dráma sa odohrala v Babindole, v okolí Nitry. Nie v zakázanom horore. Nie na americkom divokom západe či terorostickom prostredí. Jej mama, ktorá jej podrezala krk, má 26 rokov a bývala medzi nami. V televízii boli odvysielané výpovede biologického otca, triednej učiteľky, susedov a mlčiaceho otčima malej Nikolky. Tri dlhé rezné rany na krku malého dievčatka. Krvou postriekaná pivnica. Tieto zábery v televíznom šote mi nadlho utkveli v pamäti. Situáciu zachránil Róbert, Svetlanin manžel a Nikolkin otčim. Vošiel do zamknutého domu, v ktorom hrala hlasná hudba. Keď videl mamu s dcérou v kaluži krvi, ešte stihol počuť slová malého dievčatka: „Ocko, ja nechcem umrieť!“   Sú to srdcervúce slová. Ako sa niečo také môže diať? Ako sa môže rodina zmeniť na peklo? Ako je možné, že dieťa sa musí najviac báť osoby, ktorú by mala najviac ľúbiť? Nepoznám odpovede. Viem, že tento príbeh je reálny a bolí. Modlím sa za NikSun, 08 Apr 2007 00:31:26 +0200http://mirototh.blog.sme.sk/c/90285/Ocko-ja-nechcem-umriet.html?ref=rssS krížom na pleciach (mirototh) Mám v Nórsku kamaráta, ktorého otec sa zapísal do Guinessovej knihy rekordov tým, že prešiel pešo viac ako 1,5 násobok rovníkovej dĺžky, a to s asi 4 metre dlhým krížom na pleciach. Tento chlapík, zaujímavý americký misionár, sa volá Arthur Blessitt (http://www.blessitt.com) a jeho syn sa volá Joshua. Pred rokom a pol som naňho po čase nečakane naďabil v Dánsku. Arthur prešiel od Vianoc 1969 každou(!!!) krajinou sveta, spolu 307 štátov a súostroví. Pešo niesol kríž 60.099 kilometrov za 38 rokov a okrem toho stovky tisícov kilometrov lietadlom, loďou a autom. Stretol sa s Billy Grahamom, Jánom Pavlom II, tajomníkom OSN Ghalim, vrchným generálom izraelskej armády Etantom a aj Jásirom Arafatom. Bol s ním na moskovskom Červenom námestí za komunistického režimu, na hore Fuji v Japonsku, na Antarktíde, pri egyptských pyramídach, aj pri washingtonskom pamätníku. 24 krát ho zabásli. S krížom na pleciach prešiel 50 krajín, v ktorých zúrila vojna. Na Slovensku bol krátko po revolúcii v roku 1990. Počas moslimského sviatku ramadán bol v moslimských krajinách, kde bol milo prijatý. Hovoril o sebe ako o „Pútnikovi – nasledovníkovi Ježiša“. Má za sebou mnohéSun, 08 Apr 2007 00:25:29 +0200http://mirototh.blog.sme.sk/c/90284/S-krizom-na-pleciach.html?ref=rssVšetko sa dá (mirototh) Dokážeš si predstaviť, že je možné, aby nemožné bolo možné? Vieš, že vlastne nič nie je nemožné, ak sa s vierou vrhneme do Božích prorockých plánov s našou generáciou? Bolo to 6.5.1954. 25 ročný medik Roger Bannister ako prvý človek zabehol jednu míľu pod 4 minúty (3min 59.4 sek). Stalo sa to v Oxforde, keď bežal za Amatérsku atletickú asociáciu. Za cieľovou čiarou vletel do náruče Rev Nicholasa Staceyho. Z medika sa stal neurológ, ktorý za svoje zásluhy dostal v roku 1975 titul sir. Na celom incidente je mimoriadne to, že štvorminútova míľa sa veky pokladala za neprekonateľnú métu. Nešlo to. Nedalo sa. Vždy to bolo tak. Dlhých 9 rokov pred Bannistrom bol rekord 4min 1.3sek, teda o 1.4 sekúnd nižší čas ako Bannistrov rekord. Ale iba 46 dní po Bannistrovi austrálčan John Landy vytvoril nový rekord 3min 57.9 sek! Wow! To, čo sa storočia nedalo, sa odrazu stalo možným, lebo ktosi zmenil mentalitu. Od Bannistrovho behu vzniklo dodnes 18 nových rekordov. Dnes je držiteľom rekordu Maročan Hicham El Guerrouj s časom 3min 43.13 sek. Všetko sa dá. Nič nie je nemožné. Sme veriaci, veríme v Božie zámery, ideme dopredu a prekonáme prekážky... A tí, čoSun, 08 Apr 2007 00:09:15 +0200http://mirototh.blog.sme.sk/c/90278/Vsetko-sa-da.html?ref=rssMám sen (mirototh) 15. januára sme si pripomenuli 78. výročie narodenia Martina Luthera Kinga, známeho černošského baptistického kazateľa a bojovníka za práva černochov.  Kópiu jeho slávnej kázne „Mám sen“ mám roky zavesenú v kancelárii. Často mi bola inšpiráciou. Sám som snívač, ale tento chlapík je vážna káva. Ako 19 ročný sa stal kazateľom v Ebenezer Baptist Church, Atlanta, Georgia. 30 krát ho zajali kvôli boju za občianske práva. V roku 1963 viedol pochod vo Washingtone pri Lincolnovom pamätníku, kde kázal svoju najznámejšiu kázeň. Tu je z nej úryvok: ,,Mám sen, že moje štyri malé deti budú jedného dňa žiť v národe, kde už nebudú posudzovaní podľa farby svojej pleti, ale podľa svojho charakteru, kde sa malí čierni chlapci a čierne dievčatá budú môcť držať za ruky s malými bielymi chlapcami a dievčatami a budú môcť kráčať spoločne ako bratia a sestry.“ Aj keď na Kinga ako na 39 ročného spáchali atentát na balkóne hotela, jeho sen sa naplnil. Dnes žijú milióny inak, slobodne, lebo mladý King sníval a žil pre svoj sen. Neviem, čo to robí s tebou, ale ja som pohnutý! (Tu si môžte o tom orečítať viac http://www.ecav.sk/info/spravodajstvo/2004/tlac-2004-04-Sun, 08 Apr 2007 00:03:24 +0200http://mirototh.blog.sme.sk/c/90277/Mam-sen.html?ref=rss